Vladkina ana storry

3. července 2008 v 13:55 | pusate |  príbehy:-)
/* <![CDATA[ */ function bar(url,wid,hei){ wasOpen = false; win = window.open(url,'','width='+wid+', height='+hei+',top=10,left=10,scrollbars=yes,resizable=yes'); return (typeof(win)=='object')?true:false; } function vis(id) { document.getElementById(id).style.display = 'none'; } /* ]]> */

hore na obrázku ešte pred anorexiou... dole dve foto s anorexiou...

Image
ANOREXIA MI NIČÍ ŽIVOT... by: Vladka
Rada by som sa s vami podelila o môj skutočný príbeh, o moju vlastnú skúsenosť s chorobou zvanou mentálna anorexia.
Bola som vždy veselé dievča, veľmi rada a stále som sa smiala. Milovala som život a plnými dúškami som si ho vychutnávala. Bola som vďačná za každý jeden deň a snažila som sa žiť naplno. Počula som o anorexii a bulímii, že tým ľudia trpia. No ja som ich neodcudzovala, len ma trápilo, že títo chorí nejedli. No veľké poznatky som o týchto chorobách s porúch príjmu potravy nevedela. No problémy a ťažkosti života nenechali na seba čakať. Zažila som veľa zlého. Preto tá anorexia. Nebolo to preto, že by som túžila po chorobnej chudosti. Mala som dobrú a vyšportovanú postavu, robila som kulturistiku a venovala som sa i fitnesu. Zdravo som sa stravovala a cítila som sa výborne. No zlé zážitky, ktoré som nezvládala, sa na mne prejavovali formou anorexie.
Bolo to jednoduché. Na začiatku nikto nič nevedel. Doma som povedala, že držím diétu kvôli súťaží vo fitnese. Brali to v pohode, nikto nevedel, že je v tom iný problém. Vstávala som skoro, bola som v maturitnom ročníku na strednej škole, takže nikto ma nekontroloval, či som raňajkovala. Desiatu mi chystávla mama, chcela mať istotu, že v škole mám jedlo, tak sa nedalo ju nebrať. Ale v triede som mala kamarátky - hladošky, ktoré bez problémov zjedli svoju desiatu i moju, takže som bez problémov zbavila i tej a za celý deň v škole som nič nejedla. Doma ma prirodzene čakal obed. A v hlave som už splietala nejaké výhovorky, ako sa zbavím jedenia. Mám malého brata, ktorý v tom čase mal len štyri roky, tak s ním mamina chodievala vonku. Keď som prišla zo školy, mama mi kázala sa najesť, no ja som povedala, že sa najem trošku neskôr. Mama šla von s bratom a keď sa vrátila, povedala som jej, že som sa už najedla. Na začiatku mi to verila. No začala som chudnúť a začínalo to byť vidno. Vyhovárala som sa na to, že len držím diétu. Potom som to robila tak, že som nabrala jednu lyžicu jedla na tanier a rozotrela ju po celom tanieri. Ten som potom nechala v dreze, aby bolo vidno, že som sa naobedovala. Mama bola spokojná a ja som ďalej chudla. Všimli si to aj v škole, no ja som sa tvárila, že o tom, že som schudla, nič neviem, hoci som sa každé ráno s napätím vážila, aby som o svojej hmotnosti mala prehľad.
No mama mi prišla aj na to, že som klamala s tým tanierom, preto som musela jedávať, keď bola doma. Najskôr som bola zhrozená, čo budem robiť, ale potom som aj tento problém vyriešila. Tanier s jedlom som si vzala do izby, sadla som si za stôl, na ktorom som mala dlhý obrus a jedlo som pomaly rozkrájala na malinké kúsky. Jeden som si vložila do úst a prežúvala. Na kolenách som mala sáčok a postupne som jedlo nakladala na neho. Celé jedlo som dala do sáčku, odložila a neskôr vyhodila. Doma boli spokojní, lebo si mysleli, že jem. Ja som ale nejedávala. No mala som strašne veľa energie, ktorá sa drala zo mňa von. Začala som behávať, stále som sa potrebovala hýbať. Lenže raz mi mama našla sáčok s jedlom, ktorý som zabudla vyhodiť, nahnevala sa a musela som jesť pred ňou. A to bolo strašné! Ten pocit hneď po jedle bol neskutočný. Mala som pocit, že zomriem. Bolo mi strašne zle a v hlave sa mi spustil alarm, ako strašne do rána priberiem. Presne si viem vybaviť ten hlas, ktorý mi hovoril: "ty nenažraná tlstá svinská beštia, to si sa zase napchala, však? Si slaboch, nemáš nad sebou žiadnu kontrolu. Budeš mať na tele nové vrstvy tukov, sadiel a slaniny. Och, aké odporné!"
Image
Cítila som obrovské zúfalstvo a úzkosť. Nevedela som, čo má robiť. Bol to hrozný pocit. Bola som zúfala. Ale napadla ma "spásonosná" myšlienka: "choď na WC zvracať!" Mala som z toho ale hrozný pocit. Nenávidela som zvracanie, mala som k tomu odpor. Ale stálo to za to, že by som sa zbavila toho jedla. Bolo to jednoduché. Cítila som sa ako víťaz. Už mi nikto nemohol nič diktovať. A konečne bol doma pokoj. Pokiaľ som musela, najedla som sa a potom stačilo už len zájsť na WC...
Počas maturitného ročníka som ale veľmi zoslabla. Keď som zmaturovala, to leto po škole som ani nevychádzala von. Nič som nejedla, len jogurt každý piaty deň a aj z toho som mala obrovské výčitky svedomia. Celé dni som len preležala v posteli, neschopná akéhokoľvek pohybu. Mama bola z toho zúfala, ako som sa strácal pred jej očami. Začala som mať veľké bolesti žalúdka. Boli to hrozné kŕče. Nemohla som to vydržať. Tak som šla k lekárovi a tam mi začali žalúdok liečiť. Bola som aj u obvodnej lekárky a tá, keď ma videla, bola zhrozená z toho, ako som veľmi schudla. Poslala ma na psychiatriu na vyšetrenie k lekárke a tá mi do zdravotnej karty hneď napísala diagnózu mentálna anorexia. Chodila som pravidelne na kontroly, stále ma lekárka vážila a ja som stále chudla ďalej. Raz mi povedala, že ak ešte čo len trošku schudnem, pôjdem do nemocnice. Tak som sa zľakla a pred ďalšou návštevou u nej som vypila niekoľko litrov vody. Mala som brucho plné tekutiny, ktorá mi v ňom bublala a škvrčala. Bol to hrozný pocit, ale lekárka si myslela, že som pribrala. No nedalo sa to robiť donekonečna. Začali mi vypadávať vlasy, mala som veľmi nízky, až kolabsový tlak, zlú krv a každý pohyb mi spôsoboval neskutočné problémy. Bolo mi stále zle, mávala som závraty a začala som odpadávať. Potom mi ešte smrť vzala dvoch blízkych ľudí a to ma už úplne dorazilo. Na všetkom mi prestalo záležať, stratila som chuť do života. Chcela som zomrieť, aby som už nemusela cítiť tú vnútornú bolesť a bezmocnosť. Vychudla som až na 36 kilogramov a jedného dňa ma už aj viezli do nemocnice, kde ma hospitalizovali. Ja som ale chcela zomrieť a i lekárov som prosila, aby ma nechali v pokoji odísť. Zlyhávalo mi srdce, obličky, mala som úplný rozvrat metabolizmu, zlú krv a črevá sa mi vôbec nehýbali. Počas anorexie som užívala kvantá preháňadiel, čo tiež zanechalo stopu na mojom organizme. Lekári povedali, že mi dávajú tak tri dni života. So smrťou som bola zmierená a bolo mi to jedno. Chcela som sa už konečne oslobodiť zo svojho tela, aby som sa cítila ľahká,ako vták. Stále, i napriek mojej nízkej váhe som sa cítila neskutočne tučná.
Prvé dni v nemocnici som vôbec nevnímala. Celé dni i noci mi tiekla infúzia a bola som na tom naozaj zle. Môj stav sa prvé dni vôbec nezlepšoval. Cítila som sa len horšie. No po asi desiatich dňoch sa ukázali prvé výsledky. Bol to doslova zázrak. Ani lekári nečakali, že to prežijem. No začali mi dávať i normálnu stravu. Prvé jedlo som jedla až dve hodiny. Stále som pri tom plakala, že to nechcem, že budem tučná. No vedela som, že nijaký odpor ani slzy mi nepomôžu, že to len zhorší moju situáciu.
Image
Denne mi kontrolovali hmotnosť. Keď som videla, ako ručička na váhe rastie, bola som zúfalá a mala som z toho hrôzu. Stále som cítila na sebe ďalšie a ďalšie vrstvy sadla a tuku. Snažila som sa byť optimista zo všetkých síl, hovorila som si, že som už dospelá žena a moja postava bola doslovne detská. Naozaj som sa snažila, chcela som s tým peklom anorexie už raz a navždy skoncovať. Z nemocnice som sa vrátila domov s 50 kilogramami. Cítila som sa zdravo, nič ma nebolelo. Mohla som sa hýbať, nemávala som závraty, nezamdlievala som. Ešte počas tej nizkej hmotnosti mi stačilo, aby som si len viac stisla ruku a už sa mi aj krv spustila, mala som zlú zrážanlivosť krvi. Moja pokožka bola aj napriek stálemu krémovaniu úplne vyschnutá a vráskavá. Vyzerala som naozaj strašne a keď som sa vrátila z nemocnice, nedalo sa to vôbec porovnať. Šla som domov s veľkou nádejou, že to zvládnem, no i s obrovským strachom, že opäť zlyhám. A tak sa aj stalo. Moje stravovanie doma mi vydržalo asi šesť dní a potom sa to opäť celé začalo. V nemocnici som sa cítila chránená a v bezpečí pred vonkajším svetom a problémami. No a keď som sa vrátila domov, šla na cintorín a videla hrob mojej milovanej "sestričky", uvedomila som si, že to je naozaj skutočnosť, že to nie je len zlý sen, z ktorého sa raz zobudím a ona bude tu pri mne. Ten obrovský smútok za ňou ma opäť vtiahol do víru anorexie. A opäť som tam, kde aj pred tým. Je to hrozný život s anorexiou. Tak rada by som ten boj nad ňou vyhrala úplne, no bojím sa, že to tak nikdy nebude. Že sa to bude len zhoršovať. Chcela by som po tých rokoch s anorexiou začať žiť normálny život a prijať samu seba takú, aká som. Stále mám v srdci malú nádej, že sa to raz stane, no a kým ju mám, tak je to fajn. Horšie by bolo, keby som ju úplne stratila. A preto chcem aj touto cestou vyzvať všetkých, ktorí majú podobné problémy a boja sa o nich hovoriť, alebo majú pocit, že im nikto nerozumie, aby sa mi ozvali a ja im rada odpoviem na ich problémy, otázky, pochopím ich. Pretože toho, kto má anorexiu, či bulímiu najlepšie pochopí ten, kto tým už prešiel. Môžete sa mi ozvať na mailovú adresu: vladinetta@centrum.sk
Dôsledky anorexie a všetky problémy, ktoré mi priniesla:
- narušené vzťahy a hádky s blízkymi
- nenávisť sama k sebe
- neprijatie samej seba
- vyhľadávanie samoty a izolovanie sa od okolia
- neustále pocity zlyhania zo samej seba
- vypadávanie vlasov
- suchá a vráskavá pokožka
- závraty a zamdlievanie
- dehydrovanosť
- bolesti celého tela
- neustála únava a pocit nevyspatia
- v noci som nemohla spávať, pretože i so zavretými očami sa mi točila hlava a mala som hrozné bolesti
- odmietanie ženského tela a akoby návrat detskosti
- strata menštruácie
- no a jednoducho mi anorexia ničí život!!!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 kika kika | E-mail | 20. prosince 2010 v 15:31 | Reagovat

ahoj. tento článok ma velmi dojal. skoro som sa aj rozplakala.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.